O RODE SZTRÁNYAY VO VŠEOBECNOSTI

 

 

 Pôvod,




Lokalita pôvodu






Hrad Strečno





















Dedinský richtár, škultét












Sztranyava,
Sztranyavy
Sztranya,
















 




Sztránye







Sztranawy









Dedinský richtári, richtárstvo

































Nobilitas(šľachtictvo)




















Mobilitas(zmeny v spoločenskom postavení)

















Civitas (meštianstvo)



























 

Strečnianske panstvo na Hornom Uhorsku

Hrady, kráľovské alebo zemepánske, mali vždy za potreby vojakov. Tí, ktorí stúpili do vojenských služieb, dostali ako odplatu od hradných pánov majetok v okolí hradu, dedinu alebo usadlosť, ktorá sa mohla stať aj dedičnou.

 

Sztrányayovci pravdepodobne pochádzali z usadlostí hradných vojakov.  V usadlostiach tohto typu sa miešali etniká usadených staromaďarských kmeňov a miestneho obyvateľstva. Spolu vytvárali skupinu hradčanov ako aj obyvateľov okolitých obcí, stojacich v službách hradu. Už aj v období Arpádovcov, no hlavne neskôr, narástol počet prisťahovalcov najmä nemeckého etnika. Skupiny vojakov tvorili hlavne Sikulovia, tzv. čierny Maďari (kabari, ľud vojvodu Szabolcsa), Česi a nemecký žoldnieri. Obchodníci a remeselníci boli zväčša Nemci, obyvateľstvo dedín tvorili najmä Slováci.

Na čele nemeckých usadlíkov stál tzv. Schultze (škultét, soltész, scultetus). Zastával funkciu richtára. Pod jeho vedením sa vyklčovaním uskutočňovala nová kolonizácia v zalesnených oblastiach. Z dreva, pochádzajúceho z tejto činnosti si usadlíci stavali aj svoje domy (ešte aj na začiatku 20. storočia).

Škultéti disponovali právami presahujúcimi okruh práv dedinských richtárov. Medzi ne patrili práva zriadenia mlynu, krčmy, boli oslobodení od platenia daní a prináležala im jedna šestina zemepanskej dane. Patrilo im právo užívania pôdy, ktorá sa mohla stať aj ich dedičným vlastníctvom. Za toto právo, respektíve majetok, však preukazovali vojenské služby príslušnému hradnému pánovi. Ekonomické výhody skoro zapríčinili ich zbohatnutie, čo prirodzene zvyšovalo ich predpoklady na získanie šľachtictva.  

Stráňavy (maď. Felsőosztorány), v tom čase tvoriace súčasť strečnianskeho hradného panstva, ležali neďaleko od dediny s podobným názvom Straňa, neskôr Stránske (maď. Alsóosztorány).

Užívacie právo hradu Strečno v rokoch 1338 – 1368 patrilo krajinskému sudcovi, Miklósovi Szécsymu. Je to obdobie, ktoré sa v hornom Uhorsku vyznačovalo vlnou nových kolonizácií, zakladaním nových usadlostí. Z tohto obdobia pochádza aj prvá písomná zmienka Stráňav, ktorá vymedzuje jej chotár medzi lokalitami: Hogyina Hora (Hodina Hora), potoky Arany (Zlatý), Sztranyavszky (Stráňavský) a Bystrica, ako aj cestou na usadlosť Moysfalva. Samotná obec niesla názov Sztránye (Stráne), pravdepodobne podľa Stráňavskeho potoka.

V prípade Stráňav ide tiež o novozaloženú obec. Vzniknúť mohla vďaka tomu, že český, moravský a nemecký usadlíci si pod vedením vlastného richtára (škultéta) vykĺčovaním a výrubom zakúpili právo založenia novej usadlosti a ďalej sa riadili nemeckými právnymi zvyklosťami tzv. Žilinského práva.
Listina z roku 1483 spomína obec ako Sztranyava, pramene z rokov 1508 a 1520 uvádzajú tvar Sztranawy.

Dedičné richtárstvo obdržal v roku 1357 Pesko, syn Mikuláša zo Žiliny. K jeho výsadám patrilo najmä právo zriadenia mlynu, krčmy, jatiek, pekárne, kováčskej a obuvníckej dielne.

János Labuth zo Stráňav bol jedným z najváženejších richtárov okolia. V roku 1477 vystupoval ako sudca v spore vedenom medzi Lászlóm a Balázsom Podmaniczkym. V tom istom roku je doložený ako svedok kontraktu strečnianskeho hradného kapitána a mesta Žiliny. Jeho majetky nie sú známe, no na Stráne poukazuje predikát rodu, z ktorého pochádzal.

Inštitút dedičného richtárstva (s. 6) získal v roku 1553 rod Sztrányovszky, ktorý daným právom disponoval a hospodáril do osemdesiatych rokov 17. storočia.V 17. storočí na stráňavských škultétskych majetkoch žilo viacero rodov pochádzajúcich od spoločného predka.Nedostatok písomných prameňov nám neumožňuje poznanie a publikovanie podrobného zoznamu tamojších richtárov.

O niekoľko storočí neskôr bola v stráňavskom richtárskom dome nájdená listina kráľa Leopolda I., adresovaná kongregácii šľachty Trenčianskej stolice, ktorou sa panovník zastal Györgya Sztranyayho.

Na základe tejto skutočnosti je možné, že rod spomínaného richtára Jánosa (Sztranyei) Labutha si neskôr svoje priezvisko zmenil podľa bydliska na Sztranyaiho, a stal sa tak predkom dnešného rodu.

V takom istom rozsahu sa dajú predpokladať väzby s rodom Sztranyovszky (Straňovský). Napokon toto priezvisko je pokladané za slovenský variant priezviska Sztranyay. Príbuznosti však doteraz neboli preukázateľné.

Do konca 17. storočia inštitút dedičného richtárstva pravdepodobne zabezpečil (prípadne aj obohatil) príslušníkov rodu. Na konci storočia však boli pôvodné privilégiá značne oklieštené, prípadne zrušené. Následkom toho mohol byť odchod príslušníkov rodu do remeselníctva , či do hospodárskych správ panských úradov tak, ako je to možné sledovať v prípade vetvy žijúcej na území dnešného Maďarska. Túto hypotézu nepriamo dokladá aj absencia rodových príslušníkov v prameňoch zachytávajúcich poddaných.

Jeden z členov rodu bol v roku 1672 nobilitovaný. Bol ním egregius György Sztranyay z Tepličky nad Váhom, ktorého pokladáme za spoločného predka. Ako hospodársky úradník stál v službách tamojšieho hradného panstva, viedol urbár a vypracovával rôzne súpisy.

Nakoľko sa jeho vetva v neskoršom období neobjavuje v príslušných zoznamoch šľachty, dá sa predpokladať, že vymrela.

Dva vetvy, ktoré sa genealogicky dajú sledovať do dnešných čias, nachádzajú svoje korene v Rajci, ležiacom vtedy na okraji zmieneného hradného panstva.

Rajec sa spomína už v roku 1193 ako najsevernejšia lokalita prítomnosti Maďarov v Trenčianskej stolici. Tamojší hrad prináležiaci štatútu palatína, či krajinského sudcu, ako aj okolie obývalo pôvodné slovanské obyvateľstvo, ďalej maďarské vojsko a prevažne nemecká vrstva mešťanov, remeselníkov a obchodníkov.

V roku 1358 bol hrad v držbe krajinského sudcu Miklósa Szécsiho. Jeho užívacie právo bolo spojené „pro honore“ s krajinskou hodnosťou podobne ako strečniansy hrad, prináležiaci kráľovnej, neskôr palatínovi.

Koncom 14. storočia rajecký hrad stratil na svojom význame. Hranice sa posunuli ďalej smerom na sever. Spolu s Lehotou (Gyorgylehota) sa Rajec ako zemepanské mestečko stal súčasťou hradného panstva Lietava. Samotná Lietava bola jedným zo starobilých sídiel rodu Balassa. Popri strate na vojenskom význame, veľkú časť rajeckých hradných jobagiónov postihla chudoba v dôsledku neustálych hospodárskych zmien, zálohovaní a drobenia pôdy sobášmi ako aj dedením. Naopak, časť tejto spoločenskej vrstvy sa vďaka kráľovským donáciám dokázala sociálne a spoločensky pozdvyhnúť. 

V 17. storočí sa Rajec vyznačoval silným remeslom, ktorej typicky uzavretá komunita dlhé stáročia stála v dodávateľských službách kráľovského dvora a vojska. Boli medzi nimi čižmári, klobúčnici, súkenári a krajčíri. V tomto prostredí sa v 18. storočí objavili aj príslušníci rodu Sztranyay.
Stopy naznačenej uzavretosti, slúžiacej predovšetkým sa ustráženie svojich privilégií, boli badateľné ešte aj na začiatku 19. storočia, kedy napr. členovia rodov Sztrányay, Franyó, respektíve Golier uzatvárali manželstvá výlučne medzi sebou.

Tento úzus sa zmenil na začiatku 20. storočia, kedy narástla migrácia členov a tiež sa rozšírila paleta ich povolaní. Nachádzame medzi nimi vynikajúcich intelektuálov, učiteľov  ale aj šikovných robotníkov, kníhviazačov atď.
Na území dnešného Slovenska zostalo viacero vetiev rodu, ktorých členovia žili, respektíve žijú v Trnove, Rajci, Žiline, Košiciach, Martine a Bratislave. Jedna vetva sa na sklonku minulého storočia dostala do maďarského Miskolca.

Dejiny maďarskej vetvy rodu z obdobia 18. storočia zatiaľ nie sú známe. V dôsledku narastajúcej neistoty samostatného gazdovania sa mužský členovia rodu čoraz častejšie objavujú v cudzích službách na rôznych hospodárskych postoch panských úradníkov. Vďaka tomu sa pomerne často menili aj lokality pôsobenia rodu. Na prelome rokov 1700 – 1800 bolo sídlo rodu v obci Felsődobsza, v druhej polovici 19. storočia v obci Szárazbeőpuszta. Na začiatku 20. storočia sa jeho členovia postupne etablujú v meštianskom prostredí a žijú v okresných a župných sídlach, veľkomestách (Debrecín, Budapešť). Zároveň sa objavujú aj v radoch inteligencie pôsobiacej vo verejnoprávnych službách. Istým rodovým sídlom tak môžeme považovať mesto Debrecín, neskôr Abony a tiež aj Rétság,  ležiaci v župe Nógrád. Časté zmeny sídiel pritom neboli determinované len hospodárskymi podmienkami. Ich bezprostrednými príčinami sa stávali aj často sa vyskytujúce   skoré úmrtia najstarších členov rodu.
 

Rodokmene

















 

Bydliská Stráňayovcov

Podľa dnešných znalostí mal tento značne rozvetvený rod stiri základných rodových línií:
Línia č. 0: Nobilitovaná línia, ktorá neskôr po meči vymrela. V niektorých vetvách ju možno po praslici sledovať až do dnes.
Línie č. I.: Jej členovia od 18. storočia žili v Rajci v Trenčianskej stolici a žijú tam dodnes. Jedna vetva sa dostala do maďarského Miskolca.
Línia č. II.: Jej členovia žili v Turčianskej stolici v Trnove a žijú tam dodnes.
Línia č. III., žijúca v dnešnom Maďarsku: Jej členovia sa z Trenčianskej stolice dostali do Abovskej stolice, odkiaľ sa neskôr rozptýlili po celom území dnešného Maďarska.